.občasník - dvatsaťdeväťajniečodní
Fotografujem celú noc, za splnu mesiaca, odskočiť si chodím do lesa, za tmy, aj zimy, do topánok mi padá sneh. Je zima a je to krásne! Na chalupe jem, len tak, klobásu a na notebooku si pozeráš, ako sa robia jedny z najdrahších hodiniek sveta. Je rok 2021 a my sme v neustálom spojení so svetom, príjmame aj posielame doň naše myšlienky. Len aby nám niečo neušlo, aj keď si stále len vyberám, niečo pred niečim uprednostňujem a potom si poviem: “len strácam čas”, veď ty najlepšie vieš. Čas strácame všetci, je daný, odrátavaný, všetkým rovnako rýchlo, ale aj to vieš. Nedá sa získať, ani stratiť, môžme sa len rozhodnúť, ako s ním naložiť. Na oblohe je plný mesiac a do ďalšieho ostáva dvadsaťdeväťajniečodní…
Nick Cave spieva fifteen feet of pure white snow, do očí mi blikajú vianočné svetielka a snažím sa na chvíľu všetko vypnúť. Uvedomiť si tento aj všetky predošlé momenty. Nachvíľu sa ocitnúť v tichu, pozrieť sa na všetko opäť trochu zhora a všetko zbytočné dať preč, aby som si uvedomil, ujasnil, čo vlastne hľadám a chcem a všetky tie rušivé “trblietky” poslal do prdele a venoval sa podstate, odolal všetkým návnadám, aj otázkam a šiel za svojím jasným cieľom, vzal ju ruku a vykročil. Večer jej opäť pripomenul svoje zamyslenie nad životom, aby sme sa opäť raz dotkli. Možno pocítim, že som trochu bližšie a už už tuším a viem, a ráno vstanem, aby som kráčal, aby nemuseli tú istú cestu kráčať iní. Ak tomu veríš, má to stále zmysel…
